Ozón - ozónová diera (fyzika, ekológia)

2. ledna 2009 v 12:42 | Miharu-san |  Referaty
Tak, a teraz niečo z fyziky/ekológie. Hor sa zachraňovať našu matičku Zem...


CHEMICKÉ LÁTKY ničiace ozón


Životodarnú funkciu pre človeka i zvieratá má vzdušný kyslík. Dýchajú ho nielen ľudia, zvieratá a mikroorganizmy, ale spotrebúvajú ho v stále väčších kvantách aj dopravné prostriedky a priemysel. Odhaduje sa, že osobný automobil spotrebuje na 1000km toľko kyslíka, koľko človek za celý rok. Najväčšia spotreba kyslíka však pripadá na oxidačné procesy spojené s výrobou energie. Vysoká spotreba kyslíka je zatiaľ ešte spoľahlivo kompenzovaná kyslíkom, ktorý pri fotosyntéze produkuje zelené rastliny. Celosvetové množstvo kyslíka vyprodukované pri fotosyntéze sa odhaduje na 500 miliárd ton. Množstvo zelených rastlín, najmä lesov, ktorých produkcia kyslíka je významná, ustavične ubúda. Pre život na Zemi má nesmierny význam vznik ozónu z kyslíka a jeho rozklad v stratosfére pri pôsobení ultrafialovej zložky slnečného žiarenia. Ozónová vrstva je stále viac ohrozovaná dôsledkami ľudskej činnosti.


Vysoká spotreba kyslíka a obavy z narušenia jeho prirodzenej rovnováhy v atmosfére, ohrozenie ozónovej vrstvy sú len jednou stránkou celkovej problematiky ovzdušia. V súčasnosti veľmi vážnymi sa javia problémy znečisťovania ovzdušia látkami rozličného skupenstva, fyzikálno-chemické vlastnosti aj živými organizmami. Hlavnými zložkami znečistenia sú produkty spaľovania, exhaláty z priemyselných technológií a zložky výfukových plynov. Typické škodliviny sú: oxid uhoľnatý, oxid siričitý, oxidy dusíka, uhľovodíky a tuhé častice.


Oxid siričitý, sírový a ďalšie zlúčeniny síry

Zlúčeniny síry, predovšetkým oxid siričitý, patria medzi najrozšírenejšie škodliviny v ovzduší. Ich tvorba je spojená najmä so spaľovaním a spracúvaním uhlia. Všetky druhy uhlia i ropy obsahujú určité množstvo síry. Najčastejšie sa síra viaže v organických zlúčeninách, zriedkavejšie tvorí sulfidy a sírany.


Akútnu otravu môže spôsobiť len veľmi vysoké koncentrácie oxidu siričitého, ktoré sa v praxi zvyčajne nevyskytujú (400 až 500mg.m-3). Niekedy však už bežne vyskytujúce sa koncentrácie oxidu siričitého poškodzujú povrch sliznice a dráždením vznikajú zápaly. V prítomnosti stopových koncentrácií železa, mangánu, vanádu, arzénu, benzopyrénu sa škodlivý účinok oxidov síry zvyšuje 3 až 5 násobne. Na prítomnosť oxidov síry v ovzduší sú veľmi citlivé aj rastliny. Často už niekoľkohodinové pôsobenie zvýšenej koncentrácie SO2 počas vegetačného obdobia má za následok ťažké poškodenie rastliny, ba i uhynutie, čo je zapríčinené poškodením buniek s chlorofylom, a tým aj produkcie fotosyntézy a dýchacích procesov. Vzhľadom na uvedený negatívny dopad oxidov síry a z nich vznikajúcich látok na živé organizmy sa hľadajú spôsoby zmierenia ich účinkov. Jedným z takýchto spôsobov je rozptyľovanie exhalátov, a tým znižovanie ich koncentrácie pomocou vysokých komínov.Okrem oxidov síry, kyseliny siričitej a sírovej dostávajú sa do ovzdušia aj sulfán (H2S), anorganické a organické sulfidy. Uvedené látky sa uvoľňujú, napr. pri výrobe koksu, pri spracúvaní dechtu, ropy, pri výrobe viskózových vláken. Sulfán sa v ovzduší prejavuje charakteristickým zápachom už pri relatívne nízkych koncentráciách (0,5 mg.m-3 vzduchu). Sulfán je jedovatý plyn schopný reagovať so železom niektorých dýchacích enzýmov a zapríčiňuje tkanivové aj pletivové dusenie. Pôsobí ako nervový jed.
Kyslé dažde

Zlúčeniny síry, spolu s oxidmi dusíka sa zlučujú so vzdušnou vlhkosťou na kyseliny sírovú a dusičnú a spôsobujú vznik kyslých dažďov. Nie všetky lokality reagujú rovnako na kyslý dážď. Mnoho závisí od chemického zloženia pôdy a vody. Niektoré miesta znesú veľké dávky kyslého dažďa bez výraznej zmeny celkového pH prostredia. Sú to lokality s alkalickou pôdou. Kyslé zrážky za určitých podmienok môžu vyluhovať z pôdy toxické kovy (napr. ortuť, olovo).


Oxid dusíka

Zo všetkých oxidov dusíka sú pre atmosféru najškodlivejšie oxid dusnatý NO a oxid dusičitý NO2, ktoré majú spoločný názov "nitrózne plyny"(NOx). Oxid dusnatý sa dostáva do atmosféry v značnom množstve ako produkt biologických procesov, najmä z bakteriálnej činnosti. Z oxidov dusíka vznikajú v ovzduší aj dusičnany, ktoré v podobe vodných zrážok padajú na zem. Oxidy dusíka katalyzujú oxidáciu oxidu siričitého na podstatne škodlivejší oxid sírový a zúčastňujú sa na tvorbe fotochemického smogu. Spôsobujú aj redukciu ozónu, čím narúšajú ochrannú vrstvu v stratosfére. Oxidy dusíka sú charakteristické typickým amoniakovým zápachom, dráždia dýchacie cesty a vo vyšších koncentráciách pôsobia toxicky. Oxidy dusíka pôsobia škodlivo aj na rastliny, pričom poškodenie rastlín sa veľmi podobá poškodeniu oxidom siričitým. Pri nárazovom pôsobení oxidov dusíka listy zblednú, scvrkávajú sa o odumierajú.


Amoniak (čpavok)

Do atmosféry sa dostáva v značnom množstve z biochemických rozkladných procesov odumretých rastlinných i živočíšnych organizmov a z kanalizácie. Napriek úsiliu zachytiť ho a ďalej využiť, uniká vo forme exhalátov z výrobní svietiplynu, koksu a závodov na spracovanie čierneho uhlia. Amoniak je bezfarebný plyn s prenikavých nepríjemným zápachov. Čuchom ho možno identifikovať aj v nepatrných koncentráciách. Do organizmu preniká dýchacími cestami.


Oxid uhoľnatý

Nachádza sa bežne v dymoch ohnísk spaľujúcich uhlie, koks alebo naftu. Bohatým zdrojom oxidu uhoľnatého sú výfukové plyny motorových vozidiel, vrátane lietadiel. Najbohatším zdrojom CO v ovzduší (približne 80% produkcie) je pomerne málo známa reakcia hydroxidových aniónov OH- vznikajúcich pri dennom svetle fotolýzou vody s molekulami metánu, ktorý vzniká rozkladom odumretých rastlinných a živočíšnych organizmov.


Jeho priemerná koncentrácia v atmosfére sa udržuje v rovnováhe a to vďaka pôdnym baktériám a hydroxidovým aniónom v ovzduší, ktoré ho premieňajú na CO2 a CH4. Oxid uhoľnatý je bezfarebný plyn, bez zápachu, ľahší ako vzduch, veľmi jedovatý a zákerný. Pri vdychovaní sa absorbuje do pľúc a reverzibilne sa viaže na krvné farbivo.


Oxid uhličitý

Nepatrí k toxickým škodlivým plynom, preto jeho prítomnosť v atmosfére sa nepovažuje za jej znečistenie. Produkcia oxidu uhličitého (CO2) spojená so spaľovaním fosílnych palív v priemysle, energetike a doprave sa v ostatných desaťročiach rýchlo zvyšuje a jeho koncentrácia v atmosfére narastá. Rovnováhu zabezpečujú zelené rastliny, ktoré ho pri fotosyntetickej asimilácii chemicky viažu.


Narastajúci obsah CO2 v ovzduší môže mať odraz v celkovej tepelnej bilancii Zeme. Oxid uhličitý spolu s vodnými parami prepúšťajú krátkovlnnú zložku slnečného žiarenia, ktorá zohrieva zemský povrch, ale zadržiavajú tepelné žiarenie vyžarované povrchom Zeme. Tento jav sa nazýva skleníkový efekt.


Sírouhlík

V súčasnosti sa najviac používa pri výrobe viskózových vláken a pri výrobe celofánu. Do organizmu preniká najmä dýchacími cestami, hromadí sa v centrálnom nervovom systéme aj v periférnych a vegetatívnych nervoch v lipoidnom tkanive. Po expozícii sírouhlíka stúpa jeho obsah v obličkách a v pečeni.


Halové prvky

Z halových prvkov negatívne vplýva na ovzdušie najmä fluór, chlór a ich zlúčeniny. Fluór, fluorovodík a fluoridy sa dostávajú do ovzdušia výlučne z priemyslu. Najväčšími producentmi fluórových exhalátov sú výrobne hliníka, skla, fosforečných hnojív a kyseliny fosforečnej. Fluórové exhaláty sú významné škodliviny pre rastliny, lebo pre mnohé sú už pri nízkej koncentrácii veľmi škodlivé. Fluórové exhaláty poškodzujú aj pôdu znižovaním jej fyziologickej aktivity, čo sa napokon prejaví na nižšom vzraste rastlín a na znížení ich produkcie. Zlúčeniny fluóru sa viažu do rastlinných pletív, čo je nebezpečné pri krmivách pre hospodárske zvieratá. Fluór a jeho zlúčeniny súčasne zhubne pôsobia aj na človeka. Jeho účinky sa prejavujú napr. dráždením očných spojoviek a dýchacích ciest, defektmi zubnej skloviny, škvrnitosťou zubov.


Chlór je žltozelený plyn štipľavého zápachu. Je veľmi reaktívny a zlučuje sa takmer so všetkými prvkami. Plynný chlór má silné toxické účinky. Chlór a jeho zlúčenina s vodíkom - chlorovodík - vypúšťa niektoré chemické závody a spôsobujú lokálne znečisťovanie ovzdušia. Plynné imisie chlóru a chlorovodíka poškodzujú aj pôdu, pričom zvyšujú jej kyslosť. Podľa výsledkov výskumov zdrojom atómového chlóru sú freóny. Freóny v súčasnosti vyrábajú v obrovských množstvách, lebo majú široké technické použitie (osviežujúce aerosólové spraye, náplne do chladničiek, čistiace a hasiace prostriedky).

Ťažké kovy v životnom prostredí

Ťažké kovy, ako sú arzén, olovo, ortuť, kadmium, chróm, nikel, tálium a ďalšie, sú veľmi rozšírenými metabolickými jedmi. Arzén a jeho zlúčeniny sa dostávajú do atmosféry najmä pri tepelnom spracúvaní sulfidových rúd a pri nedokonalom zachytávaní exhalátov, pri používaní pesticídov na báze arzénu a pri spaľovaní uhlia s obsahom zlúčenín arzénu. Arzénové exhaláty prenikajú do pôdy, rastlín, živočíchov i človeka, negatívne ovplyvňujú biologickú rovnováhu v celom zasiahnutom areáli. Zlúčeniny arzénu nachádzajúce sa na pôde postupne sa vodou vymývajú do nižších vrstiev a môžu prenikať až do podzemných vôd. Časť zlúčenín arzénu prijímajú rastliny svojím koreňovým systémom spolu s chemicky príbuznými fosforečnanmi. Na arzénové imisie je mimoriadne citlivý blanokrídly hmyz, najmä včely.


Olovo v zložkách životného prostredia ustavične rastie, pričom rastie aj veľkosť jeho biologického účinku, ktorého dôsledky nie sú ešte dostatočne známe. Príčinou vstupu zvyšujúcich sa množstiev olova do životného prostredia sú antropogénne zásahy - priemyselné, dopravné, sídliskové i poľnohospodárske intenzifikačné faktory. Do ovzdušia sa dostáva najmä spaľovaním pohonných látok v benzínových motoroch. Do ovzdušia unikajú zlúčeniny olova aj z hutníckych závodov, ktoré vyrábajú čisté olovo. Zlúčeniny olova prenikajú do organizmu najmä dýchacími cestami, no čiastočne aj pokožkou. Ukladanie sa olova v organizme má nebezpečný vplyv najmä na duševný a telesný vývin detí.


Ortuť patrí medzi najznámejšie vzdušné škodliviny. Vyparuje sa už pri bežnej teplote do pracovného prostredia a ovzdušia. Účinok ortuti závisí od jej mocenstva (jednomocná, dvojmocná, organicky viazaná). Z vdychovaného množstva ortuti sa zadržuje v organizme približne 80%. Ortuť môže spôsobiť akútne i chronické otravy.


Kadmium je nebezpečná vzdušná škodlivina. Do ovzdušia sa dostáva z baní, metalurgie, úpravy kovov, chemického priemyslu atď. Z prostredia sa kadmium dostáva do rastlín, živočíchov i do ľudského organizmu. Kým na rastlinách kadmium zvyčajne nevyvoláva viditeľné poškodenie, na zvieratá má výrazné nepriaznivý účinok. Ten sa prejavuje najmä poškodením obličiek, pečene, často sa vyskytuje anémia a pri pobyte v znečistenom ovzduší nastávajú poruchy funkcie dýchacích orgánov.


Nikel patrí medzi látky nebezpečné pre ľudské zdravie, ktoré sa hromadia v atmosfére ako jemný, stabilný aerosól. Dostáva sa do ovzdušia v podobe prchavého jedovatého tetrakarbonyl niklu Ni(CO)4, ,ktorý vzniká v stopových množstvách pri spaľovaní fosílnych palív a pri ďalšom styku niklu s uhlíkom a jeho zlúčeninami.


Meď sa dostáva do atmosféry výlučne ľudskou činnosťou. Vdychovanie prachu, hmloviny, alebo pár obsahujúcich zlúčeniny medi môže vyvolať prekrvenie nosových slizníc a horných dýchacích ciest. Pary medi vyvolávajú zvracanie, bolenie žalúdka a hnačky.


Berýlium do atmosféry sa dostáva najmä pri spaľovaní uhlia a pri niektorých metalurgických procesoch. Berýlium a jeho zlúčeniny môžu vyvolať akútny, alebo chronický zápal pľúc

Ovzdušie znečisťujú nasledovné anorganické látky :

produkty oxidácie síry (oxid siričitý, sírový, kyselina sírová, sírany) do ovzdušia a sa dostávajú spaľovaním a spracúvaním uhlia a ropy

produkty oxidácie dusíka (oxidy dusíka, kyselina dusitá a dusičnany) do ovzdušia sa dostávajú ako produkty biologických procesov, najmä z bakteriálnej činnosti, ale aj cestou spaľovacích procesov v priemysle i v doprave

oxid uhoľnatý, vzniká pri spaľovacích procesoch kde je nedostatočný prívod kyslíka k horiacemu palivu. do ovzdušia sa dostáva výfukovými plynmi motorových vozidiel ale aj lietadiel

ostatné škodliviny napr. :

Zlúčeniny fluóru ktoré sa používajú v sklárstve, pri výrobe hliníka, fosforecných hnojív.

Chlór ktorý vypúštajú závody vyrábajúce chlór, plasty, papier a chlórované uhlovodíky.

Arzén a jeho zlúčeniny sa dostávajú do ovzdušia pri tepelnom spracovaní sulfidových rúd, pri spaľovaní uhlia, pri používaní pesticídov.

Olovo do ovzdušia sa dostáva najmä spaľovaním pohonných látok v benzínových motoroch.

Kadmium do ovzdušia sa dostáva z baní, metalurgie, pri úprave kovov a z chemického priemyslu.

Nikel uniká pri spaľovaní fosílnych palív.



Dôsledky znečistenia ovzdušia

Úbytok (stenšovanie) ozónovej vrstvy

Atmosféra je rozdelená do piatich vrstiev : troposféra, stratosféra, mezosféra, termosféra a exosféra. Na vrchole stratosféry (asi 50 km) je koncentrovaný ozón vo vrstve, ktorej hovoríme ozónová vrstva. Teplota je tu vyššia než v troposfére (vrstva najbližšia zemskému povrchu), pretože ozón zachytáva veľké množstvo škodlivých ultrafialových slnečných lúčov.

V ozónosfére prebieha neustály kolobeh vzniku a zániku ozónu. Za prítomnosti slnečného žiarenia tu dochádza k fotochemickým procesom, ktorých výsledkom je vyššia koncentrácia ozónu.

Pre život na Zemi je najdôležitejší fakt, že sa pri týchto procesoch zachytáva väcšina ultrafialového žiarenia a viditeľné svetlo sa prepúšťa na zemský povrch. Ozón je zvláštna forma existencie kyslíka, trojatómový kyslík. "Bežný" kyslík, ktorý je nevyhnutný pre dýchanie, poznáme v dvojatómovej podobe.

Ozón je plyn, vo vyššej koncentrácii jedovatý. V dolnej časti atmosféry, troposfére, kde sa pohybujeme aj my, je preto nežiadúci, ale v hornej časti - stratosfére, je pre život nevyhnutný pretože nebezpečné UV žiarenie pohlcuje alebo odráža späť do vesmíru.

Od roku 1970 pozorujeme stenšovanie ozónovej vrstvy v oblasti celej zemegule. Je to spôsobené civilizačnými vplyvmi. V súčasnosti poznáme viac ako 200 chemických reakcií procesu rozkladu ozónu.

Hlavnou príčinou úbytku sú zlúčeniny chlóru, brómu, a fluóru, ktoré v stratosfére rozkladajú ozón. Sem sa dostávajú predovšetkým v podobe freónov. To je obchodný názov zlúčenín používaných napr. na chladenie (chladničky, mrazničky, klimatizácia), ale aj ako hnací plyn sprejov.

Freóny boli vynájdené v roku 1930 v presvedčení o ich velkej užitočnosti a neškodnosti sa začali vyrábat a používat. Sú nehorľavé, nejedovaté, bez zápachu, nereagujú s inými látkami a sú lacné.

V súčasnosti je celosvetový pokles množstva ozónu asi 5%. Vedci ale predpovedajú, že stenšovanie bude pokračovat, pretože od zahájenia priemyselnej výroby až do súčasnosti sa vyrobilo a vypustilo do ovzdušia asi 20 miliónov ton takýchto látok. Odhaduje sa však, že do ozonosféry zatiaľ vystúpalo len 20% z tohoto množstva. Situácia teda ešte niekoľko desaťročí nebude lepšia.

Hrúbka a stav ozónu nad jednotlivými miestami zavisí od ich zemepisnej šírky, výšky nad zemským povrchom a od ročného obdobia. Najväčší úbytok ozónu je nad južnými polárnymi oblasťami. Množstvo atmosferického ozónu sa udáva v Dobsonových jednotkách.

Od 80-tych rokov 20-teho storočia vedci pozorujú nad Antarktídou jav, ktorý nazývame ozónová diera. Je to viac ako 50%-ná dočasná strata ozónu v stratosfére. Vzniká v jarných mesiacoch (september až november) a každoročne sa zväčšuje. Vytvára sa vďaka súhre niekoľkých podmienok. Počas zimy sa v Antarktíde vplyvom neprítomnosti slnečného svitu extrémne ochladí. To vytvára obrovský rotujúci polárny vír, ktorý zabraňuje, aby sa dovnútra víru dostal vzduch bohatší na ozón. Teplota tu klesá až na -90 °C a vytvárajú sa mrznutím riedkej vodnej pary stratosferické mraky. Freóny prítomné v atmosfére vymrazujú chlórované látky na povrchu stratosferických mrakov. Po dopade prvých jarných lúčov slnka sa začína búrlivá reakcia rozkladu ozónu a trvá nerušene mnoho týždnov až kým sa nezačne vír v teplejších mesiacoch sám rozpadať. Ozónová vrstva je pre život na Zeme nevyhnutná.

V súčasnosti pozorujeme, že na zemský povrch dopadá viacej UV-žiarenia. Rastliny, živočíchy ani ľudia nie sú prispôsobení prijímať veľké dávky tohto žiarenia.

Žiarenie UV delíme do troch kategórií :

UV-A človek potrebuje v malom množstve na tvorbu vitamínu D a je pre ostatné organizmy vcelku neškodné

UV-B žiarenie spôsobuje poškodenie nukleových kyselín a bielkovín v bunkách, tiež aj poškodenie zraku, rakovinu kože a zníženú imunitu. UV-B žiarenie ničí aj planktón nevyhnutným pre život morskej fauny ale aj pre tvorbu kyslíka. Veľké dávky UV-B žiarenia by mohli spôsobiť nielen zníženie biodiverzity a ekologickej stability, ale aj vážne zmeny celej klímy.

UV-C žiarenie pôsobí rovnako ako žiarenie UV-B, ale to je naštastie zachytené od vlnových dlžok 240 nm už aj dvojatómovým kyslíkom.

Čo má teda za následok porušenie ozónovej vrstvy ?
poškodzovanie rastlinných i živočíšnych buniek
spôsobuje rakovinu kože

Skleníkový efekt

Naša planéta je chránená tenkou pokrývkou rôznych plynov. Niektoré z nich, hlavne oxid uhličitý, vodná para, metán, oxid dusný, ozón a freóny označujú ľudia, ktorí sa zaoberajú problémami životného prostredia, ako skleníkové plyny.

Tieto plyny pohlcujú teplo zo zemského povrchu a zo Slnka a tým udržujú našu atmosféru v rozmedzí určitých teplôt, ktoré umožňujú, aby na Zemi existoval život. Naviac svojím pôsobením vlastne zaisťujú, že rovnováha medzi teplom, ktoré na Zem prichádza a teplom, ktoré sa vracia do vesmíru, sa stále obnovuje.

Oxid uhličitý nepatrí k toxickým a škodlivým plynom a jeho prítomnosť v atmosfére sa nepovažuje za jej znečistenie. Produkcia oxidu uhličitého v súčasnosti však nezodpovedá spotrebe zelených rastlín, pretože stromov neustále ubúda, čo má za následok narastanie oxidu uhličitého v ovzduší, čo sa odráža na celkovej tepelnej bilancii Zeme. Vrstva oxidu uhličitého v ovzduší zadržiava tepelné žiarenie vyžarované povrchom Zeme a dochádza ku vzniku skleníkového efektu.

Ked je povrch zahriaty na určitú teplotu, vydáva sám dlhovlnné žiarenie, označované ako infračervené. Časť infračerveného žiarenia pohltia práve skleníkové plyny a časť žiarenia uniká atmosférou spät do vesmíru, odkiaľ vlastne predtým slnečné lúče prišli.


Takéto chemické diery, ktorými energia zo zemského povrchu uniká, nazývame radiačné okná. Do atmosféry však uniká stále viac oxidu uhličitého a ďalších plynov, ktoré dokážu zavrieť tieto radiačné okná, čím dôjde ku globálnemu otepleniu.

Klimatológovia predpokladajú, že ak nedôjde k výraznému zníženiu emisie skleníkovývh plynov, bude koncom 21.storočia na Zemi priemerná teplota vzduchu o 2-5 °C vyššia, ako bol priemier v rokoch 1951-1980.

V dôsledku globálneho oteplenia stúpla hladina svetových oceánov o 10 až 15 cm, zatiaľ čo hladiny jazier a riek sa znižujú. Pevninské ľadovce a vrcholky horských štítov s večným ľadom sa začnú rýchlejšie topiť a v dôsledku toho môže morská hladina v nasledujúcich 100 rokoch stúpnut o 50 až 200 cm.

Je to dostatok na to, aby boli zaplavené niektoré oblasti pevniny. Napríklad pod vodou by zmizla veľká čast Holandska a zatopených by bolo takmer 15 % územia Bangladéžu, čím by o strechu nad hlavou by prišlo približne 200 miliónov obyvateľov jedného z najchudobnejších štátov sveta.

Čo má teda za následok skleníkový efekt ?
bráni tepelnej výmene medzi povrchom Zeme a kozmickým priestorom
zadržiava teplo atmosfére
zvýšenie globálnej teploty atmosféry
zmeny zrážkového režimu
roztápanie ľadovcov a zvýšenie hladiny svetového oceánu

Naučili sme sa lietať v povetrí ako vtáci, potápať ako ryby. Zostáva len jediné. Naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.

G.B.Shaw


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Juraj Juraj | Web | 9. srpna 2009 v 9:15 | Reagovat

Si proenvironmentalisticky rozmýšlajúci človek? Tak podpor petičné akcie:
http://zeleny.naturalforum.net/forum-f1/ :-x  :-x  :-x  :-x  :-x  :-x  :-x  :-x

2 slavo slavo | 10. února 2011 v 15:01 | Reagovat

kokotina

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama