Kúzelné slová (IchigoxRenji) - shounen-ai

22. června 2009 v 12:06 | Miharu-san |  Moje Fanfiction
Trochu smutné shounen-ai. Je to moja prvá poviedka na túto tému, tak píšte komentáre, či má zmysle vôbec niečo také písať... Viem, je to desné, ale uvítam každý komentár...




Renji ležal zababušený v teplých perinách, pevne zvieral pokojne spiace telo svojho milovaného. Cítil na svojej hrudi pravidelný pokojný oddych svetlovlasého muža, jeho teplý dych a horúce telo. Jeho vlasy ho príjemne šteklili na hrudi. Usmial sa pri pohľade na pokojnú tvár, inokedy vždy živého tvrdohlavého muža. Áno, už dávno nebol len chlapcom, dieťaťom, ktoré má svoje naivné sny a skreslenú predstavu o svete. Prežil toho veľa, aby si uvedomil svet, ktorý je len okrajom ľudského bytia. Spoznal nenávisť, smútok, zradu, odcudzenie i pohŕdanie. Svet shinigami bol veru ukrutným prebudením zo sna.
Pobozkal ho na čelo, no opatrne aby ho nezobudil. Je to už dlho, čo na jeho tvári videl pokojný výraz. V poslednom čase sa jeho milenec neskutočne trápil, budil sa z nočných môr, desil sa spať už len pri myšlienke, že ho jeho druhé JA pohltí. Vnútro mu rozožierala neistota a pocit blížiaceho sa konca. Aj keď Renjimu nikdy nepovedal, čo ho trápi, vedel čo je príčinou jeho smútku. Poznal ho ako nikdy sa nevzdávajúceho a odhodlane drzého chlapca, ktorý však teraz pomaly strácal samého seba.
"Ichigo...povedz mi ako ti mám pomôcť?..." šepotal do ticha vládnúceho zimným, chladným nociam. Pozrúc sa na jeho jemné a krásne pery sa vrátil v myšlienkach. Spomenul si na dni, keď ho spoznal. Vtedy ešte netušil ako mu tento malý škrečok zmení život, ako v ňom prebudí nové city, ako v ňom nájde to, čo v živote tak dlho hľadal...


Nikdy nezabudne na jeho prvý bozk, na ten zvláštny pocit v jeho hrudi, ktorý v ňom vyvolal. Ichigo vtedy tvrdo trénoval, pracoval na sebe ako len vládal. Neuvedomoval si bolesť, neuvedomoval si únavu, neuvedomoval si deň ani noc, len snahu byť silnejší. Sila mu dávala istotu, že ochráni každého koho miluje, kto mu je blízky a vzácny. Zrazu skolaboval, premohla ho vyčerpanosť. Renji mu bežal na pomoc, vzal ho do náruče a odniesol k Uraharovi. Bol v bezvedomí dlhé dni, telo mal samá modrina, škrabance a podliatiny. Renji sa o neho staral, ošetroval mu rany, preväzoval krvavé stopy, bol nablízku, keď sa strhával zo sna. No raz si uvedomil, že to nie je len priateľstvo, čo k nemu cíti, že je to niečo viac. Myšlienka na jeho telo ho vždy rozvášnila, srdce mu divoko bilo a v hrudi pociťoval tlak, skľúčenosť...lásku. Je to naozaj láska? ten pocit...pýtal sa sám seba mnohokrát dívajúc sa na pomaly hojacu tvár Kurosakiho. Pobozkal ho v domnení, že sa nemôže nič stať. Veď aj tak je v bezvedomí. Čo však nečakal, bola odpoveď na jeho jemný a dlho očakávaný bozk. Svetlovlasý chlapec ucítil na svojich perách príjemne zamatové pery, otvoril oči. "Renji.." šepol potichu a bozk mu oplatil. Tak sa zrodila ich zakázaná láska, puto silnejšie ako nenávisť, silnejšie ako pomsta, silnejšie ako zlo.


Pri tejto spomienke sa Renji Abarai pousmial. Ešte pevnejšie si privinul spiaceho Ichiga na svoju hruď. Túžil ho cítiť vo svojej blízkosti stále, túžil ho mať naveky pri sebe, objímať ho, láskať ho, milovať ho. Áno, milovať. Uvedomil si, že mu to ešte nikdy nepovedal, ešte nikdy nevyslovil tie zázračné slová - milujem ťa. Jeho hrdosť mu to nedovoľovala aj keď on to už od Ichiga počul. Bol mu vďačný za to, že nemusel prehovoriť. Hoc mu to nikdy nepovedal, vedel, že Ichigo o jeho citoch vie, že mu to nemusí povedať.
Opäť sa zamyslel. Jeho myšlienky sa vrátili do čias, kedy ich láska bola spečatená prvým milovaním. Nikdy na to nezabudne, veď ako by aj mohol, človek si svoje prvé milovanie zapamätá až do smrti. Pre oboch to bolo niečo nové, niečo zakázané no vzrušujúce.

Bola krásna letná noc zahaľujúc dve zamilované postavy v rúšku tajomstva. Do izby presvital mesiac, ktorý vrhal biele svetlo na dve nahé, navzájom sa spoznávajúce telá. Renjiho okúzlila jemnosť Ichigovej pokožky. Bola tak biela a nedotknutá. Hladil ho po tej zamatovej hrudi, bruškami prstov pomaly spoznával jeho krivky. Ichigo prechádzal dlaňami po jeho majestátnom tetovaní, pomaly, trochu zo strachom v očiach. V Renjim vyvolávali Ichogove dotyky nesmiernu túžbu a zvedavosť, boli tak neskutočne príjemné a vítane. Cítil túžbu, vzrušenie, nespútané pocity a lásku. Jeho pery spoznávali chuť Ichogvho tela, jeho teplo, vôňu a túžbu. Láskal ho svojimi perami po celom tele a nechal sa láskať milovanou osobou. Bola to noc, kedy jeden spoznával toho druhého, vzájomné pocity, zmysly, túžby a každučký kúsok tela toho druhého. Oddávali sa jeden druhému nespútane, vášnivo, no zároveň jemne a s citom.
Vtedy prvý krát Renji počul tie slová - "Milujem ťa!"



Z myšlienok ho prebral silný stisk ramien, ktoré sa k nemu privinuli ešte silnejšie. "Renji..." znelo so strachom a prosbou v hlase. Ichigo len zaboril hlavu do jeho hrude. Cítil, že to v sebe viac neudrží. Musí mu to povedať. Musí mu to povedať čo najskôr, kým nie je neskoro.
Renji vycítil tú skľúčenosť, v jeho hlase, v jeho búšení srdca i v jeho objatí.
"Prosím!" pevnejšie ho zovrel v náručí aby cítil dôveru, pomoc a bezpečie.
"Chcem, aby si mi niečo sľúbil, aby si pre mňa niečo spravil."
"Čokoľvek si len budeš priať, Ichigo." začínal pociťovať zúfalstvo.
"Chcem aby si vedel, že ťa ľúbim, si pre mňa tá najdôležitejšia osoba."
"Viem, Ichigo, veľmi dobre to viem. Povedz mi, čo ti mám sľúbiť, čo mám pre teba spraviť, aby si sa viac netrápil, aby si bol šťastný?" pobozkal ho do vlasov. "Len to vyslov a ja to splním."
"Stáva sa zo mňa monštrum, Renji."
"Ichigo." Renji presne vedel o čom rozpráva. Už dlho vedel, že v jeho tele je hollow, že ho pomaly, ale isto zabíja. Nechcel si to však pripúšťať, nemohol si to pripúšťať, jednoducho to odmietal. Ale aj na to raz príde.
"Viem, že to vieš Renji. Chcem, aby si mi sľúbil jednú vec." Už mal slzy na krajíčku, no nechcel plakať. Cítil strašnú bolesť v srdci.
"Čokoľvek, sľubujem." pocítil vlhkú slzu dopadajúcu na svoju hruď.
"Chcem umrieť tvojou rukou Renji. Sľúb mi, že keď sa premením, zabiješ ma, bez ohľadu na to čo ku mne cítiš." počul ako sa mu zastavilo od prekvapenia srdce. "Nechcem stratiť samého seba, nechcem sa stať démonom bez duše, nechcem ti ublížiť."
Renji prestal dýchať, nemohol uveriť vlastným ušiam o čo ho práve jeho milovaný požiadal. Veď ako by to mohol spraviť? Ako by mohol zabiť niekoho koho tak veľmi miluje? Niekoho, kto mu dal zmysle žiť? Niekoho, bez koho by nemohol žiť? "Ichigo, nemôžem to..."
"Sľúb mi to, Rrenji!" rázne prehovoril Ichigo. Zdvihnúc hlavu sa na neho pozrel.
Renji nespoznával ten výraz, tie oči. Neboli to typické Ichogove oči, tie prekrásne žlté oči, v ktorých sa toľkokrát utápal. Pohltila ich čierňava. Čierna farba pohltila belobu. Tušil, čo sa deje. Nezostávalo mu nič iné, "sľubujem," povedal s ťarchou na srdci. To slovo sa dralo z jeho úst nechcene, dravo a ťažko.
"Ďakujem ti." Privrel Ichigo oči s ktorých spadla malá slza. Potom už len pobozkal jemné Renjiho pery. Bozkom spečatili svoj sľub.


Musel to urobiť, musel povedať Renjimu čo sa deje. Vedel, že to nepotrvá dlho, vedel, že mu ostáva už len málo času. Bože, ako veľmi ho miluje, ako veľmi s ním chcel byť celý život. Nechce odísť, nechce ho tu nechávať utápať sa v žiali samotného. Ako veľmi túžil počuť tie kúzelné slová z jeho úst. Zvykol si, že on je ten typ, čo nevyjadruje svoje city slovami. Zmieril sa s tým, avšak stále dúfal. Chcel by to počuť, túžil to počuť. Aspoň raz, aspoň jeden jediný krát.


Kvety pokropila krv, tmavá príkra krv. Kvapka po kvapôčke farbila každý lupeň do červena. Z diaľky bolo vidieť dve postavy prebodnuté dlhým mečom. Jedna červenovlasá s prekrásnym tetovaním a v čiernom obleku shinigami zvierala na hrudi postavu v bielom kimone. Inokedy čierny oblek sa zmenil na biely, hrdzavé vlasy boli zrazu biele ako celá postava v náručí červenovlasého shinigami. Obe prebodnuté cez hruď mečom.
"Nenechám ťa umrieť samého Ichigo!" znelo tesne pred zabodnutím zanpakuto do tela milovanej osoby, tesne predtým ako sa úplne premenil, ako stratil schopnosť zdravo myslieť. Renji ho nemohol zabiť bez toho, aby sám neumrel. Neuniesol by tú vinu za jeho smrť. Neuniesol by stratu milovanej osoby, neuniesol by život bez neho.
Ichigo pomaly umieral a spolu s ním aj jeho milovaný Renji. Jeho telo pomaly ochabovalo.
"Milujem ťa, Ichigo Kurosaki!" prehovoril ťažko a z úst mu po pramienku vytekala krv. Tesne pred tým ako naposledy vydýchol zbadal malú slzu šťastia, pomaly rynúcu sa spod zatvorených Ichigových očí.
´Ďakujem ti.´ posledná myšlienka svetlovlasého muža pred neznámou cestou...


Obe telá ochabli. Jeden umrel v náručí toho druhého. Ich posledné myšlienky patrili jeden druhému, ich srdce tvorilo jedno...
Láska je večná, ani smrť ju neprekoná.








No dúfam, že sa to aspoň niekomu páčilo...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Hollow-san Hollow-san | 22. června 2009 v 15:51 | Reagovat

Brečíííím, Božínku normálne si mne rozbrečela...doufám, že mám doma dostatek kapesníčku....

2 Misha Misha | 22. června 2009 v 17:31 | Reagovat

Kapesníčky, kde sem kruci dala kapesníčky? to bylo fakt úžasný...

3 Janka Janka | 22. června 2009 v 17:34 | Reagovat

Naozaj krásna poviedka. Máš naozaj talent.

4 Sakura-chan Sakura-chan | 22. června 2009 v 20:49 | Reagovat

Chci další, chci další....

5 G G | 22. června 2009 v 23:44 | Reagovat

dobre, len mam taky divny pocit ze ty ma ochvilu donutis pozerat yaoi :D

6 Miharu-san Miharu-san | 23. června 2009 v 10:06 | Reagovat

[5]: to by som ti nikdy nespravila.:D

7 Veronika Veronika | 4. července 2009 v 12:12 | Reagovat

Krasna poviedka, ale nabuduce si prosim troska iny koniec :-)

8 Angela Angela | Web | 29. listopadu 2009 v 16:34 | Reagovat

kawaiiii

9 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | 2. prosince 2009 v 16:33 | Reagovat

boshe to bolo nadhernee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama